Jaromír Krejcar

Architektúra a život na pulze času

alt=”jaromir_krejcar”>

25. júl 1895, Hundesheim – 5. október 1949, Londýn

Jaromír Krejcar sa radí k najvýznamnejším protagonistom moderného hnutia v architektúre Československa: ako architekt, ale aj ako publicista, organizátor, koordinátor, sprostredkovateľ a iniciátor. Zakaždým sa mu podarilo vypracovať projekty, ktoré ukazovali nový smer a kriticky odrážali dovtedajší vývoj, boli v nich inteligentne zapracované aktuálne tendencie a prognosticky naznačená budúca orientácia. Krejcarov dlhoročný súputník Karel Teige ich označoval – nie celkom nezaujate – „ztělesněním celé tvořivé atmosféry a summou kolektivních intencí své doby a své generace“

Krejcarova profesijná kariéra sa rozbehla na začiatku 20. rokov minulého storočia. Už krátko po ukončení štúdia architektúry u Jana Kotěru na Pražskej akadémii sa pohyboval v kruhu avantgardnej skupiny Devětsil a rýchlo sa stal dôverníkom jej vedúcej osobnosti Karla Teigeho (1900-51).

K šíreniu nových prúdov a trendov významne prispel Jaromír Krejcar. Menšou mierou ako architekt, o to však väčšou ako spoluiniciátor v rokoch 1922-23 zostaveného almanachu Život II, ústredného programového spisu českej avantgardy. Koláž z manifestačných článkov a kritických vyhlásení, početných obrázkov a ilustrácií, aforistických citátov a sugestívnych reklamných inzerátov vytvorila typograficky svieži kaleidoskop, ktorý v sebe koncentroval medzinárodné avantgardné smery.

V rokoch 1923-25 predstavitelia najmladšej generácie usilovali ešte  viac diferencovať charakter súčasnej modernej architektúry, a tým upevniť jej postavenie – popri doznievajúcom rondokubizme, neoklasicizme, „oficiálnej“ moderne alebo osobitných štýloch, aký reprezentoval napríklad Josip Plečnik. Ústrednú rolu na pražskej scéne pritom hrali najmä Jaroslav Fragner, Oldřich Tyl a Jaromír Krejcar. Pre nich boli nové konštrukčné metódy, súčasné materiály a účelová organizácia stavebného objektu, priestoru a pôdorysu predpokladmi pre novú architektúru.  Dôležitý vplyv pritom mala aj rastúca výmena skúseností s európskou architektonickou scénou: architekti nadväzovali osobné kontakty, podnikali cesty, pracovali v architektonických ateliéroch v zahraničí a informovali sa o príslušných publikáciách, akou bol aj napríklad odborný časopis Stavba, z ktorého od roku 1923 Karel Teige urobil dôležitú informačnú platformu. Zatiaľ čo sa českí architekti zúčastnili Medzinárodnej architektonickej výstavy v roku 1923 na Bauhause vo Weimare, do Československa prichádzalo čoraz viac zahraničných architektov a publicistov – napríklad na cyklus prednášok Za novou architekturu v Prahe a Brne zavítali aj Le Corbusier, Amédée Ozenfant, J. J. P. Oud a Walter Gropius. 

Niektoré projekty v tom čase jasne ukazovali snahu o inováciu architektúry, medzi nimi aj Krejcarov návrh na vilu Vladislava Vančuru v Prahe-Zbráslavi, ktorý bol publikovaný v roku 1924 v časopise Stavba. Pri tomto projekte sú presvedčivo sformulované podstatné konštrukčné, funkčné a formálne charakteristické znaky funkcionalizmu: jasný kubický stavebný objekt, železobetónový skelet ako konštrukčný základ, úžitkovým kritériám podmienené členenie pôdorysu s variabilne deliteľnými vnútornými priestormi, rozsiahle vonkajšie priestory, veľkorysé okná, symbióza architektúry s okolím. Avšak prenesenie všetkých týchto charakteristík do reality a ich uplatnenie pri stavbe nebolo jednoduché. Projekt udávajúci smer aj v medzinárodnom kontexte sa musel prepracovať a stratil tak svoju pôvodnú pregnantnosť. V rokoch 1927-29 ho zrealizoval a ešte viac znehodnotil istý miestny staviteľ. Dôvod, prečo Krejcar nemal možnosť túto výstavbu ovplyvniť, zostáva záhadou. 

 

Prominentné miesto v dejinách českej architektúry dosiahol aj Krejcarov ďalší projekt: v roku 1928 dokončený obchodný a kancelársky dom Olympic na Spálenej ulici v Prahe. Rostislav Švácha ho právom radí ku kľúčovým dielam českej architektonickej avantgardy dvadsiatych rokov. Dôvod k tomu je komplexný. Na podklade jednotlivých verzií Krejcarovho projektu a stavebných etáp Olympicu môžeme pozorovať prechod od moderných architektonických výrazových prostriedkov k dobe zodpovedajúcej funkcionalistickému zobrazeniu. Priebeh stavby zároveň osvetľuje vtedajšie podmienky realizácie modernej administratívnej budovy v centre Prahy. Touto stavbou Krejcar zároveň vytvoril aj istý prototyp: Bola impulzom k výstavbe mnohých moderných administratívnych budov v centre Prahy – od podobne uspôsobených stavieb až po komlexnejšie riešenia s viacerými od seba oddelenými objektami a veľkorysými pasážami. Čo však z Olympicu robí priam ikonu českej avantgardy, je okúzľujúca fasáda projektu, náhľad ktorej bol publikovaný v časopise Stavba na jar 1926.

V druhej polovici 20. rokov následkom hospodárskeho rozmachu nastal v Československu všeobecný stavebný rozvoj. Zároveň architektúra nadobudla širokospektrálny charakter. A tak v štáte rozhodujúce spoločenské vrstvy čoraz viac vsádzali na modernú architektúru ako na zmyslovú výrazovú formu mladej, hospodársky dravej republiky a vo vzdelanostných mestských kruhoch začala moderná architektúra a dizajn získavať popularitu.

Aj Jaromírovi Krejcarovi sa podarilo v druhej polovici 20. rokov zrealizovať viacero projektov. Jeho záber siahal od návrhov nábytku, interiéru vlastného bytu a architektonického ateliéru cez prestavbu obytného domu Karla Teigeho – ako modelu spoločného bývania avant la lettre – až po dva obytné domy: pre Gretu Reinerovú v Prahe-Strašniciach (1926-27) a Richarda Gibiana v Prahe-Bubenči. Krejcar síce ponúkol svoje služby veľkopriemyselníkovi Richardovi Gibianovi, pokiaľ išlo o stavbu jeho reprezentačného rodinného sídla, no svojím výstavným pavilónom ZSSR na Pražskom vzorkovom veľtrhu (1928) a projektom štadióna druhej spartakiády (1928-29) preukázal úplne inú spoločensko-politickú orientáciu. Keď v roku 1931 dokončil Spolokový dům Jednoty soukromých úředníků na pražských Vinohradoch, nadviazal architekt na svoj obchodný a kancelársky dom Olympic.

Koncom 20. rokov sa Krejcar zúčastnil veľkých urbanistických súťaží: projektom novej vládnej štvrte na pražskej Letenskej pláni (1928) sa zjavne snažil o zobrazenie princípov demokraticky organizovaného štátu. Pre tento urbanistický veľkoprojekt zvolil jasné funkcionalistické výrazové prostriedky a jednotlivé vládne a ministerské budovy moderne usporiadal do radov tak, že v priestore vytvárajú monolitický objekt a pritom sú zo všetkých strán presvetlené slnkom. Istú pozornosť Krejcar získal pri medzinárodne vypísanej súťaži na Všeobecný dopravní program Velké Prahy (1930-31). Ak sa pôvodne hľadali riešenia pre zlepšenie priepustnosti mestského centra pre motorizovanú individuálnu dopravu, tak projekt, ktorý vypracoval Krejcar spolu s Josefom Špalkom, predstavoval omnoho radikálnejší variant: vylúčil individuálnu dopravu z jadra mesta, sprístupnenie ktorého mali zabezpečovať výlučne verejné dopravné prostriedky.

14_1930_31_Doprava

Záver a súčasne vrchol tohto pre Krejcara produktívneho obdobia mimoriadne poznačil v rokoch 1929-32 naprojektovaný a postavený Liečebný dom Nemocenské pojišťovny soukromých úředníků a zřízenců v Praze (neskôr sanatórium Machnáč) v Trenčianskych Tepliciach. Komplexné poňatie architektúry od dispozície cez konštrukciu a voľbu materiálov až po architektonické stvárnenie a starostlivo prepracované detaily robia z tejto stavby výnimočný príklad funkcionalistickej architektúry. Funkčné riešenie objektu je tu programovo prezentované ako základný predpoklad hladkého priebehu všetkého, čo sa v ňom odohráva. S kvalitou tejto stavby sa vo vtedajšom Československu mohli porovnávať iba sanatórium Morava od Bohuslava Fuchsa v Tatranskej Lomnici (1931-32) alebo sanatórium pre liečbu TBC od Františka Libru a Jiřího Kana vo Vyšných Hágoch (1932-33). V medzinárodnom kontexte sa radí k významným stavbám takého typu, akým je tuberkulózne sanatórium od Alvara Aalta v Paimiu (1928-33). Keď Karel Teige označil sanatórium Machnáč ako „jedno z nejzralejších Krejcarových děl a jedno z nejpozoruhodnějších děl moderní architektury české i mezinárodní“, tak musíme s týmto ocenením určite súhlasiť.

Keď v roku 1932 dokončili sanatórium Machnáč – v pomere k prestavanému objemu to bola najdrahšia budova postavená v medzivojnovom Československu – krajinu už dlhšie sužovala hospodárska kríza. Tá viedla v rokoch 1932-33 k takmer úplnému zániku stavebnej činnosti a mnohí architekti boli bez práce.

Aj činnosť Jaromíra Krejcara bola v tom čase málo úspešná. Bez realizácie zostal projekt na dom Pavla Blocha na pražskom sídlisku Baba (1929-31) a návrh bytového domu v Prahe-Smíchov (1930). V architektonickej súťaži na Francúzske školy v Prahe-Dejviciach (1931-32) zvíťazil projekt Jana Gillara a účasť v súťažiach na sanatóriá v Karlových Varoch, Poděbradoch, Starom Smokovci a Vyšných Hágoch (1931-32) skončili pre Krejcara rovnako bez úspechu.

Avšak dôvodom Krejcarovho rozhodnutia v roku 1934 odísť na dlhší čas do ZSSR bolo len z menšej miery politické presvedčenie, väčšou váhou k tomu prispeli finančné ťažkosti a pravdepodobne aj značné turbulencie v súkromnom živote: jeho výkyvmi poznačené manželstvo s Milenou Jesenskou bolo zjavne krátko pred koncom. Čoskoro sa však ukázalo, že Krejcarov výlet bol chybným rozhodnutím: medzičasom v ZSSR zachvátilo kultúrnu činnosť usmerňovanie a kontrola, podmienky pre modernú architektúru sa podstatne zmenili. Poznačený opätovným pracovným neúspechom a sklamaný skutočnými pomermi v Sovietskom zväze sa koncom leta 1935 spolu s novou manželkou Rivou Krejcar vrátil späť do Československa.

Krejcarov návrat spadá do času, keď sa sovietofilná ľavicová kultúrna scéna v Československu značne menila. Všeobecné vytriezvenie vyplývajúce z vývoja v ZSSR a pozvoľna nastupujúce ozdravenie hospodárstva čoraz viac spochybňovalo u mnohých architektov spoločenské utópie a modely kolektívneho bývania. Opäť začali myslieť viac na projektovanie než na politiku. Platí to aj v prípade Jaromíra Krejcara: zakrátko začal pracovať na stavbe Československého pavilónu pre Svetovú výstavu v Paríži 1937, ktorá sa medzičasom stala jednou z ikon hnutia modernej architektúry v Československu. Tento pavilón z ocele, skla a betónu, ktorý vtedajšia kritika prijala priaznivo a niekedy ho dokonca označovala ako „ultramoderný“ alebo ako „architektúru budúcnosti“, je v prvom rade typickým dielom architektúr.

Čas protektorátu a 2. svetovej vojny sa Krejcarovi podarilo prežiť v zdraví. Svoju činnosť čo najviac sprivatizoval, aby vzbudzoval čo najmenej pozornosti.

Krejcar, hoci bol zdravotne vyčerpaný, sa po roku 1945 pokúsil viacerými projektami opäť zasiahnuť do architektonického diania. V rokoch 1945-47 sa zúčastnil súťaží na pamätník v Lidiciach a rozšírenie Staroměstskej radnice v Prahe, v roku 1946 spolu s Bohumilom Holým predložil súťažný projekt na sídlisko bytových domov v Litvínove a v roku 1948 navrhol závod Fatra spolu s robotníckym sídliskom na južnej Morave. Okrem toho v rokoch 1947-48 vznikol jeho projekt na kultúrny dom v kibuci Afikim v Palestíne. Všetky tieto projekty ale nedosahujú presvedčivosť a pôsobivosť tých z predvojnového obdobia.

23_1947_48_Afikim_open

Bezprostredne po roku 1945, keď sa vo všetkých oblastiach obnovili niekdajšie spojenectvá a nové sa začali rysovať, mohol Krejcar rátať s podporou starých známych. Napríklad aj s Jiřím Krohom, ktorý mu sprostredkoval miesto na Fakulte architektúry v Brne. Kde a ako si vtedy Krejcar prestavoval svoju budúcnosť, sa dá len predpokladať. Keď sa však po prevrate v roku 1948 ukázalo, ktorým smerom pôjde vývoj v jeho vlasti, rozhodol sa krajinu opustiť.
Koncom mája 1948 s manželkou Rivou navždy opustil Československo a emigroval do Londýna, kde začal vyučovať na architektonickej škole Architectural Association. Jeho nová profesijná kariéra však už netrvala dlho: 5. októbra 1949 zomrel na následky srdcového infarktu.

Klaus Spechtenhauser

Originálny text bol pôvodne publikovaný v knihe Off season.